Počas celej cesty som si poctivo písala denník. Dokumentácia celého dňa, od zobúdzania až po zaspávanie. Pocity, dojmy, zážitky, nečakané zvraty. Taká bola moja predstava, ale nebudem klamať, entuziazmus z písania denníka ma veľmi rýchlo opustil. Presnejšie povedané, po troch dňoch.

Len si to predstav, každý deň kráčaš 30 km s ťažkým hebedom na chrbte. Si spotený, hladný, zablatený od hlavy až po päty, do nitky premočený, doštípaný rojom komárov a inou háveďou, vystrašený, že z každej strany ťa sleduje krvilačný živočích, ktorý čaká na správny okamih zaútočiť. A večer, keď konečne dorazíš na miesto odpočinku, si rád, že zvládneš postaviť stan a navariť si večeru. Písať denník pri biednom svetle čelovky je posledná vec, ktorú som mala v tú chvíľu chuť urobiť. A tak sa postupne stávali z denníka krátke zápisky, zo zápiskov odrážky, z odrážok slovné spojenia a zo slovných spojení ostali už len citoslovcia a smajlíky. Aby om však napísala článok o našich najzaujímavejších zážitkoch a postrehoch z cesty, mi však bohato postačia.

Napriek poctivej príprave, tréningu, radám od skúsených SNPčkárov, načítaným blogom s blížiacim sa dátumom odchodu gradovali vo mne obavy a pochybnosti. Naozaj máme na to pokoriť túto výzvu? Chodiť na jednodňové turistiky je jedna vec, ale prejsť 760 km za 30 dní bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné.

Poslednú noc pred odchodom som spala ako na ihlách. Predstavovala som si tie najdivnejšie, najstrašnejšie a najvtipnejšie scenáre, ktoré by sa nám na našich potulkách po Slovensku mohli prihodiť. Zvieratá mám rada, ale stretu s medveďom/diviakom by som sa naozaj radšej vyhla. Ako prvú pomoc mi mamina chcela zadovážiť slzný sprej na medvede (silne koncentrovaný pepřák). Oceňujem jej dobrý úmysel, ale keď som si predstavila situáciu, keď obrovský medveď čumí na mňa kdesi z kríkov a ja v sebaobrane začnem dolovať zo spodku naprataného ruksaku tubičku slzného spreju, ktorý treba vzápätí namieriť na jeho čierne oči situované 10 cm od eho veľkej papule, vyzeralo to viac ako komicky. Takže slzák tentoraz vynechám a boj s medveďom budeme musieť vyhrať svojpomocne.

Po celodennom presune v aute sme konečne dorazili do cieľového bodu, ktorý je zároveň východzím bodom našej Cesty hrdinov – Dukliansky priesmyk. Prvý významný medzník na ceste je symbolický pamätník postavený na počesť padlým sovietskym a česko-slovenským vojakom z druhej svetovej vojny. Chodníkom nás sprevádzali tanky, lietadlá, náhrobné kamene, busty padlých generálov. Pochmúrne počasie zvýrazňovalo atmosféru, ktorou toto historicky významné miesto dýchalo.

Doposiaľ som si nestíhala ani uvedomovať, na čo sme sa to vlastne odhodlali. Zvuk naštartovaného auta a krátke zatrúbenie na pozdrav mi razom všetko vyjasnili. Niet cesty späť. Ostali sme tam stáť sami dvaja. Len ja, Dan a naše 15-kilové prenosné bývanie na chrbte. 770 km pred nami. Presun z východu na západ Slovenska. Pešo. Pomoc!

Ako čerstvo začínajúci SNPčkári sme uznali za vhodné vyraziť na cestu o šiestej večer. Cieľ je dedinka Medvedie vzdialená 13 km. Blúdime lesom. Stmieva sa. Konáre vrhajú strašidelné tiene a každé šuchnutie lístia je čím ďalej tým desivejšie. Celý čas si v duchu opakujem: Nemôžeš byť pokakaná už na prvom kilometri, Devín je ešte ďaleko.

Je potrebné vyriešiť otázku prvého spania v „divočine“. Popri ceste vidíme zopár posedov či prístreškov, avšak nie sú určené na prenocovanie. Jeden je zbúraný, druhý zamknutý a z tretieho nás pre istotu vyhadzuje poľovník s nabitou puškou.

Keď nie v posede, rozkladáme stan pod ním. Rozumný človek isto dobre vie, že posedy všeobecne slúžia na pozorovanie divej zveri. V túto noc sme to pochopili aj my, keď sa namosúrený diviak rútil dolu kopcom, vydávajúc pačudesné zvuky, ktorými nám dával jasne najavo, že nie sme vítaní na jeho teritóriu. Jedinou zábranou od stretu s diviakom bol náš pancierový úkryt – dvojvrstvový stan.

5:30 Zvoní budík
Odkladáme ho 3-krát.
6:40 Konečne sa nám podarilo vyhrabať sa zo spacákov
7:58 Končíme s rannou prípravou: hygiena, raňajky, balíme veci
8:00 Vyrážame na cestu
Celkový čas 2,5 hodiny

Podľa vyššie uvedeného harmonogramu je ľahké vydedukovať, že ranné vstávanie nebola naša silná stránka. Väčšina SNPčkárov sa snaží vyraziť v čo najskorších ranných hodinách v snahe prejsť čo najviac kilometrov, a aby sa vyhli pečúcemu slnku. My si radšej pospíme o dve hodiny viac a potom sa celý deň škvaríme.

Nás ako SNPčkárov by si rozpoznal už z diaľky. Obrovské batohy na pleciach. Nosíme dve tričká dokola. Vôkol nás sa šíri poctivý prepotený púšik, ktorý neprebíja žiadna vôňa deodorantu (takú zbytočnú záťaž nosí len máloktorý SNPčkár). Vlasy máme také mastné, že stačí vyklepať rezne a môžeme vyprážať. Presne takto vyzerá človek, ktorý sa päť dní nesprchoval a jeho jediná záchrana sú vlhčené utierky. Občas sa pošťastí a nájdeme prameň či potôčik, v ktorých si doprajeme výdatnú ľadovú sprchu. Je to vskutku blažený pocit byť opäť čistý. Nie však nadlho. Po pár minútach kráčania sa všetko vracia do starých koľají. Už aj zabúdame, že nejaká sprcha bola.

Začíname 4. deň cesty. Míňame mesto Bardejov, čím sme sa definitívne rozlúčili s možnosťou sadnúť na priamy spoj domov. Nemáme bohvieaké šťastie na pekné počasie. Leje od rána do večera. Napriek tomu, sa snažíme udržať si dobrú náladu. Darilo sa nám to až do chvíle, kým sme neprešli dedinu Hervartov. Zjavil sa pred nami strmý tiahly kopec, ktorý je náročné zdolať aj za normálnych podmienok, nie keď dážď spravil z terénu blatovú šmýkačku. S vypätím všetkých síl sa po malých krôčikoch posúvame nahor. Začínal sa ma zmocňovať nepríjemný pocit, že toto sa neskončí dobre. Skôr ako som stihla svoje obavy povedať nahlas, stratila som pevnú pôdu pod nohami. Možno bez tej ťarchy na chrbte by som to ustála. Gravitácia však vyhráva nad váhou môjho batohu, ktorý ma nemilosrdne ťahá so sebou dolu. Ležím na chodníku ako taká rozpučená žaba. Som zablatená až po uši a neviem, či sa mám začať smiať alebo plakať. Som na neho strašne nahnevaná. Po zvyšok dňa máme tichú domácnosť.

Sily nám rapídne ubúdajú. Cieľ cesty je v nedohľadne, sme do nitky premočení, trasieme sa od zimy. Nie sme jediní, čo majú plné zuby daždivého počasia. Z kríkov na seba upozorní diviak. Za taký šprintérsky výkon, ako sme následne predviedli, by sa nemusel hanbiť ani samotný Usain Bolt.

Svetlom dnešného dňa boli teplá sprcha a páperové periny  na chate Čergov, presne také, pod akými sme kedysi spávali u starej mamy. Keď sme sa nimi zababušili, ostali mám trčať iba nosy. Konečne si začínam cítiť prsty na nohách.