Poznáš ten nepríjemný pocit, keď ti začne krútiť črevá, sociálne zariadenie je na míle ďaleko a ty v snahe zabrániť blížiacej sa pohrome prekrižuješ nohy a zatínaš ritné polky. Na SNPčke takýto problém nastať nemôže. Záchod nájdeš na každom kroku. Kedykoľvek to na teba príde, môžeš si jednoducho odskočiť za najbližší krík. Jedna z takýchto situácií nastala, keď sme sa presúvali do Kysaku – dediny neďaleko Košíc. Kráčame v dobrej nálade, diskutujeme o tom, čo si dáme na večeru a kde budeme spať. Po chvíli mi Dan prestane odpovedať. Obzriem sa za seba a vidím ho skrúteného vo veľmi zvláštnej polohe s utrápeným výrazom na tvári. Mierne predklonený sa podopiera o palice a nahlas predycháva. Neviem, čo sa deje. Nevládze? Má kŕč? Bolí ho niečo? Snažím sa ho povzbudiť, cieľ je už na dosah, tak nech to nevzdáva. Stále nič. Jeho letmý pokus o pohyb skončil neúspešne. Po chvíli vykríkne: „Už nemôžem spraviť ani krok navyše, musím sa ísť vys*ať!“ V momente zhodil batoh a zmizol kdesi v lese. Musím povedať, že mi poriadne odľahlo.

Schádzame z vyznačenej trasy a máme namierené na chatu Volovec. Po celodennom kráčaní nám padne vhod teplý guľáš na zohriatie. Nemáme v pláne zdržať sa nadlho, vyhliadli sme si skvelé miesto na spanie, odkiaľ si budeme môcť vychutnať západ slnka. Ledva sme vykročili z chaty, obklopila nás veselá partička Trnavákov a dali sme sa do reči. Ani sme sa nestihli predstaviť a už sme mali štamperlík domácej slivovice v ruke. Vzápätí nasledoval ešte jeden, do druhej nohy. Potom ešte jeden, ako sa vraví „kapurkový.“ Nemusím ani hovoriť, že nebol dobrý nápad hádzať takto zhurta do seba toľké panáky silnej pálenky. Naše žalúdky neboli na túto tekutinu vôbec pripravené.

Chtiac-nechtiac nakoniec ostávame spať na chate. Celý večer sme spievali, tancovali a zabávali sa, chata sa len tak otriasala. Panáky veselo štrngali. Alkohol začal pomaly opantávať naše zmysly, až nás napokon opantal úplne celých.

Nasledujúce ráno som si privstala a vyšla na vrch Skalisko, odkiaľ som pozorovala jeden z najkrajších východov slnka, aké som doposiaľ zažila. Naschvál píšem v jednotnom čísle, pretože Dan po prehýrenej noci nebol schopný vstať z postele. Bol biely ako stena a svet sa mu točil pred očami.

Na počudovanie, vôbec som sa na neho nehnevala, práve naopak, bolo mi ho ľúto. Svoj kalich horkosti si vypil sám až do dna. Jeho trestom za včerajšie žúrovanie bolo celodenné kráčanie so silnou opicou a suchotami v ústach. Myslím si, že pálenky sa tak skoro nedotkne.

Napriek plánovaným 27 km sme si dnešný hike skrátili takmer o polovicu. Zaujala nás útulňa Gálová, v ktorej sme skrátka museli ostať. Na SNPčkárske pomery sme si pripadali ako v Grand hoteli. Nádherná drevenička s pieckou, plne vybavenou kuchynkou a čistým záchodom. Dokonca nás čakalo vychladené pivo, ktorému by sa Dan dozaista potešil, nebyť včerajšej noci.

Celý deň kráčame v otrasnom teple, je dusno a ja sa cítim ako vo fínskej saune. Ťažko sa mi dýcha a pot mi steká prúdom po tvári. Dala by som všetko za vylihovanie pri bazéne, s osviežujúcim drinkom v jednej ruke a s kýbľom zmrzliny v druhej. Z môjho rozjímania ma vytrhne silný úder blesku, ktorý nás upozorní na blížiace sa mračná.

Skontrolujeme predpoveď počasia. Všetko sa zdá v poriadku. Búrka je od nás na míle vzdialená a vietor taktiež fúka opačným smerom.

Akosi sme pozabudli na fakt, že počasie na horách sa dokáže zmeniť z minúty na minútu. Tak aj bolo. Asi po polhodine kráčania sa smer vetra otočil a fúkal priamo na nás. Skôr než sme si stihli obliecť pršiplášť, spustil sa hustý lejak (tak mi bolo dopriate to vytúžené schladenie, o ktorom som pol dňa básnila). Blesky šľahali ako besné všade navôkol. Jeden udrel tak blízko nás, že sme počuli, ako elektrické výboje svištia vzduchom. Búrka na horách je odlišná od tej, čo zažívame v meste. Všetko je mnohonásobne hlasnejšie, silnejšie, intenzívnejšie. Človek si hneď uvedomí, aká veľká je sila prírody.

Našťastie vieme, čo robiť v lese počas búrky, a pohotovo reagujeme. Odhadzujeme kovové palice. Vypíname telefóny. Bežíme čo nám sily stačia a snažíme sa nájsť úkryt, v ktorom by sme mohli prečkať túto smršť. Sme odkázaní iba sami na seba. Po istej chvíli sa ako zázrakom pred nami zjaví drevený altánok. Neváhame ani sekundu a bežíme sa schovať. Síce sa klepeme ako osiky (od zimy aj od strachu), ale sme ako-tak v bezpečí.

Pre búrku nemôžme pokračovať ďalej. Ani jeden z nás si netrúfa odhadnúť, ako dlho budeme musieť čakať. Stretnú sa nám pohľay a je nám jasné, že obaja myslíme na to isté. Bez slov začneme vyťahovať z batoha ešus, horák a poháre. Nič nenapraví pokazenú náladu lepšie ako teplá instantná káva 3 v 1.

Titulné stránky časopisov zaplavili správy o pristátí ufa na Chopku. Len žiadna panika, nijaké sci-fi sa nekonalo. Jediní mimozemšťania pobehujúci po Kamennej chate sme my dvaja, teda aspoň my sme sa tak cítili. Ako jedni z mála sme na chrbte niesli obrovské turistické ruksaky, sme prepotení, pretože už piaty deň po sebe nosíme jedno a to isté tričko. Zapáchame aj sami sebe. Obzriem sa po miestnosti a mám pocit, že sme sa dostali na nejakú fashion show. Všetci sú vyobliekaní ako z kultového módneho časopisu. Pôvabné šaty, luxusné kabelky, kožené sandáliky, značkové vestičky či lakované topánky. Uvažujem nad tým, ako nepohodlne by sa v takýchto outfitoch turistikovalo. Jediný spôsob, ako sa mohli dostať hore, je predražená lanovka. Spravili si pár fotiek na Instagram a svoj výlet zavŕšili obedom s nemalou vysokohorskou prirážkou. Keď sme im rozprávali, akej výzve čelíme a čím všetkým sme si už prešli, len nechápavo krútili hlavami nad naším „zvláštnym koníčkom“.

Nájsť strechu nad hlavou bolo vždy príjemnou zmenou po niekoľkých dňoch prespávania v stane. Na ceste sme našli niekoľko útulní, nie všetky sa však dajú nazvať útulnými. Na luxus si nepotrpíme, ale útulňa Žľab bola silný kaliber aj pre nás.

Po stenách liezli čiernočierne pavúky veľké ako moja päsť. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že z pavúkov mám panický strach, ale po dvadsiatich dňoch strávených v prírode som rezignovala a dočasne som sa naučila s nimi žiť. To však neznamená, že nespravím všetko preto, aby som zabránila akémukoľvek kontaktu s nimi. Najväčšiu hrôzu som mala z toho, že mi vlezú do spacáku alebo nebodaj do úst. Zababušila som sa od hlavy po päty tak, že ostal len malý otvor na prísun vzduchu. Niekde som čítala, že vedci predpokladajú, že priemerne zjeme v spánku 8 pavúkov ročne. Na útulni Žľab by bol tento počet dosiahnutý za jedinú noc.

Všetko je zahalené v tme. Počuť iba šum listov a praskanie konárov vo vetre. To ticho preruší zvláštne cupkanie po streche. Zmeravela som. Nedýcham, len načúvam a čakám, čo sa ide diať. Dan to isté. V tom začne rinčať železná sieťka natiahnutá pozdĺž strechy. Schmatneme prvé, čo nám príde do ruky. Dan turistickú palicu, ja topánku a čelovku. V rohu zbadáme reflektujúce oči obrovského hlodavca, ktorého nevieme vôbec identifikovať. Má chvost ako potkan, huňatú sivú srsť ako činčila, uši a oči ako netopier a pysk ako myš. Neskôr sme si to vygooglili a zistili, že spoločnosť nám prišiel robiť plch. Postavil sa na zadné, akoby nám chcel dať najavo, kto je tu pánom. Dan využil svoje dlhoročné šermiarske skúsenosti a vydal sa do boja s votrelcom. Nechceli sme ho zabiť, len poriadne vystrašiť, aby dal pokoj nám aj našim veciam. Chudák chlpáč, vôbec nechápal, čo sa deje. Splašene pobehoval z jednej strany chaty na druhú. Zaliezol do diery a po chvíľke opäť vyliezol skontrolovať situáciu. Posvietili sme si na neho bližšie a uvideli evidentne ľudskou rukou vytvorený brloh. Veď on je tu považovaný za domáceho miláčika. Súboj so spolubývajúcim prehrávame n plnej čiare. Nedal nám spať ďalšiu hodinu a pol, ako sa neustále približoval k našim spacákom. Hodinky ukazujú 3:10. Od úplného vyčerpania konečne zaspávame. Ranné vstávanie bude dosť náročné.

Z duše neznášam otravný hmyz. Sprevádzal nás počas celej cesty a nech som sa snažila akokoľvek, zvyknúť som si naň nedokázala. Extrém extrémov bol záverečný výstup na Devínsku Kobylu. Hotová invázia besných krvovyciciavačov. Naše zbrane sú neúčinné. Štípancami sme posiati, akoby sme dostali ovčie kiahne. Zaháňam sa a snažím sa ich všetky rozplesnúť, skôr než zaboria ten hnusný sosák do mojej kože. Cítim sa ako hlavný hrdina rozprávky Sedem jednou ranou. Na mojom pleci sa vytvoril symbolický cintorín padlých komárov ako výstraha pre ostatné príživnícke (h)ovady. Už by mohli pochopiť, že nie som žiaden darca krvi na takéto účely ani neprevádzkujem hromadnú taxislužbu.