Erasmus je továreň na nezabudnuteľné zážitky. Niet pochýb o tom, že Erasmus vo Fínsku bola pre nás neskutočná jazda. Priniesol so sebou množstvo výziev a nových skúseností, vďaka ktorým sme získali úplne iný pohľad na svet. Z obrovského kvanta zážitkov sa chceme s tebou podeliť o naše NAJ momenty, ktoré sme zažili za polárnym kruhom.

Začiatky boli veľmi náročné. V jednej vete som veľmi slušne a stručne zhodnotila priebeh všetkých zmien, ktorým sme čelili prvé dni nášho pobytu. Chvíľku nám trvalo, kým sme sa ako-tak adaptovali na extrémne podmienky, ktorými nás Fínsko teda vôbec nešetrilo. Najnižšia denná teplota sa pohybovala okolo -45 °C a pocitová teplota dosahovala neuveriteľných -50 °C. V boji proti ukrutnej zime sme využili všetky dostupné prostriedky. Zvolili sme stratégiu á la „cibuľa,“ čo v preklade znamená, nahádž na seba pol šatníka (keby bolo stále málo, tak pridaj) a dúfaj, že nezamrzneš. Vonku sme dokázali vydržať v priemere 27 minút. Po ich uplynutí sa prechádzka zasneženými uličkami premenila na „boj o život.“ V končatinách nám prestávala cirkulovať krv. Vdychovať ten ľadový vzduch bolo ako prehĺtať ihličie. Pichľavá bolesť sa niesla celým dýchacím ústrojenstvom. Dych nám zamŕzal priamo na tvári v podobe ľadových krúpok. Ledva sa nám podarilo rozlepiť mihalnice od seba. Make-up nebol potrebný, pretože tuhý mráz sa sám postaral o typický fínsky winter look.

Zvyknúť si na nekonečnú tmu, ktorá nás obklopovala, bola takmer nemožná výzva, s ktorou sme sa museli popasovať. Prvú polovicu Erasmu (január, február) sme zažívali polárne noci, čo znamenalo, že slnko sa pri veľkom šťastí ráčilo ukázať na štyri hodiny denne, aj to len vo vzdialenom horizonte. Prvý mesiac sme slnečné svetlo zahliadli presne 24 hodín. Náš typický deň vyzeral takto: o deviatej ráno sme kráčali do školy za tmy a o druhej poobede sme sa zo školy vracali opäť za tmy. Na našu smolu sme práve v čase slnečných hodín sedeli v škole ako päť peňazí a svetelnými lúčmi nás obdaroval akurát tak projektor nainštalovaný v učebni.

Prvotné očakávania boli, že polárnu žiaru budeme vidieť na dennom poriadku. Však sme sa nachádzali pri polárnom kruhu... Na naše sklamanie sa nám ju podarilo zahliadnuť ani nie päťkrát za celý náš pobyt, avšak o to väčšou radosťou sme prekypovali.

Každý erasmák mal posťahovaných milión aplikácii, ktoré „predpovedali“ výskyt polárnej žiary pre danú oblasť. Len čo sa index intenzity dostal do zelených hodnôt, vedelo sa, že v tú noc sa tak skoro spať nepôjde. Všetci sme netrpezlivo čakali s nosom pritlačeným na okne, kedy sa konečne začne to farebné divadlo. Najväčším sklamaním bolo, keď sa tá koťuha ani na tridsiaty deň neráčila ukázať. Od samého zúfalstva sme si ju dokresľovali na obrázky.

Keď už sme strácali všetku nádej, konečne nastal ten vytúžený okamih a obloha sa roztancovala zeleno-fialovými farbami. Bez rozmyslu sme vybehli von, nech nepremeškáme ani minútu tohto spektakulárneho predstavenia. Niektorí erasmáci boli takí natešení, že sa v tom zhone nestihli prezliecť a vybiehali von len v papučiach a pyžame (podotýkame, že vonku bolo tak -30 °C). Polárna žiara tancovala nad našimi hlavami tak blízko, že sme mali chuť natiahnuť ruku a dotknúť sa jej.

Prvá vec, ktorá napadne azda každému v spojitosti s Fínskom, je fínska sauna. Nachádzala sa na každom kroku uprostred lesa, v škole, v bare, na strechách firiem, a dokonca aj na pobočke Burger Kingu.

Krédo zimy krédo Fínov sa tiahne v znamení „alkohol, sauna a sex“ (presne v takomto poradí). Hneď sme pochopili, prečo miera pôrodnosti vo Fínsku narastá práve v letných mesiacoch. Fíni sa medzi sebou pretekajú, kto vymyslí v saune väčšiu blbinu, čím premenili oddychové saunové posedenie na nezabudnuteľný zážitok.

Prvou netradičnou saunovou seansou, ktorou sme boli počastovaní, bolo poliatie žeravých kameňov pivom. Suchý vzduch okamžite nasiakol pivovou arómou. Po chvíli vdychovania pivných výparov mal človek pocit totálnej opitosti.

Druhou nezvyčajnou saunovou aktivitou, ktorej sme sa zúčastnili úplnou náhodou v jednom z barov, bolo tzv. kolo smrti. Ľudia sediaci v saune si kolujú fľašu vodky s jediným pravidlom: „Zo sauny sa nevychádza, dokým fľaša nie je dopitá.“ Piť vodku je hrôza, ale piť vodku v 90 °C je šialenstvo. Ešte teraz nás striasa, keď na to čo i len pomyslíme. Ako sme dopadli v ten večer, si pamätáme len matne, ale nie je ťažké si to domyslieť.

Učiť sa cudzie jazyky nám nikdy nerobilo veľký problém, ale fínčina bola tvrdým orieškom. „Hei, pyydän sinulta yhden oluen,“ takto znie po fínsky veta: „Dobrý deň, prosím si jedno pivo.“ Kým sme sa to naučili, aj nás prešla chuť. Keby Fíni nevedeli tak dobre po anglicky, asi by sme sa k tomu pivu nedostali inak ako posunkovou rečou.

Zapísali sme sa do kurzu fínskeho jazyka, ale vzdali sme to hneď po prvej hodine. Okrem pozdravov, nadávok a počítania do desať sme nič iné z tohto ugrofínskeho jazyka nepochytili. Naše najobľúbenejšie slovo je „vitu“, čo v preklade do angličtiny znamená F*ck a je možné použiť ho v 150 slovných spojeniach.

Najroztomilejšie stvorenia, s akými sme prišli do kontaktu, boli huňatí sobíci. Pripomínali malé huňaté teľatá s tým rozdielom, že sobom z hlavy trčalo obrovské parožie. Boli to totálni flegmatici, ktorí prevažnú časť dňa strávili prežúvaním sena. Hoci ja som sa nadchýnala nad roztomilosťou týchto stvorení, naša parťáčka Rachel mala na nich trochu iný názor. Hovorievala: „Najlepší sob je tepelne upravený sob.“ Na spresnenie, mala na mysli steak s delikátnou brusnicovou omáčkou a pečenými zemiakmi.

Hovorí sa: „Kto bol vo Fínsku a nevyskúšal „ice dipping“, akoby tam ani nebol.“ Preto sme to nemohli vynechať ani my. Pohľad na postaršie panie vchádzajúce do mrazivej vody s blaženým úsmevom na perách nám dodal kúsok odvahy. Bez najmenších problémov plávali z jednej strany na druhú, ako keby sa nachádzali v termálnom kúpalisku a voda mala ideálnu teplotu. Presviedčame sa, že to nemôže byť také strašné, a keď to zvládli ony, zvládneme to aj my. Jediný rozdiel medzi nami a nimi bol v tom, že ony to praktizujú celý život a my sme to išli vyskúšať po prvýkrát v živote.

Bolo to najintenzívnejších 60 sekúnd, ktoré sme vo Fínsku strávili. Vonku bolo -24 °C, keď sme vyšli zo šatne len v plavkách a papučkách. Voda mohla mať „príjemné“ 3 °C. V okamihu, keď sme sa do nej ponorili, vyrazilo nám dych a ostali sme úplne paralyzovaní. Po troch sekundách som stade vybehla ako raketová strela a priamočiaro smerovala do šatne. Mixlujem kľučkou, ale márne. Dvere boli zabuchnuté, rovnako všetko moje teplé oblečenie. Kľúče sme nemali. Bolo ich treba vyzdvihnúť na nejakej vrátnici, ktorá bola na míle vzdialená. Zuby mi drkotali tak silno, že som mala pocit, že sa o seba porozbíjajú. Z intenzívnych 60 sekúnd sa stáva celá večnosť. Našťastie ma v poslednej chvíli zachránila vysmiata babička, ktorá na mňa hľadela ako na najväčšiu cintľavku, ktorá nevie vydržať pár stupňov pod nulou.

Chytanie rýb neznie ako veľmi zábavná činnosť (teda pre väčšinu z nás). Ice fishing náš však veľmi rýchlo vyviedlo z omylu. Proces prípravy je ešte zábavnejší ako samotné chytanie rýb. Pomocou veľkých vrtákov sme hĺbili malé diery (v priemere 10 cm) do hrubej ľadovej vrstvy. Udice boli miniatúrne, pripomínali detské hračky. Miestami to vyzeralo, že ideme chytať planktón, a nie poriadne fínske pstruhy.

Prvým krokom bolo napichnutie hnusnej hemžiacej sa larvy na malý háčik. Vyprskávali ako paradajky a ich mazľavé vnútro sa nám lepilo po prstoch. Postupne sme spúšťali háčiky s návnadou do vody a netrpezlivo čakali na prvé úlovky. Rada by som napísala, že sa nám podarilo nachytať plné vedrá rýb. Bolo ich len zopár a ešte k tomu boli drobunké, nie väčšie ako dlaň, takže sme ich aj tak museli vrátiť naspäť do vody. Aj napriek tomu, že sme si žiadnu večeru neulovili, o zábavu sme mali postarané.