Toto leto sa chystáme pokoriť jednu z najnáročnejších výziev, akej sme doposiaľ čelili. Chceme zdolať najdlhšiu turistickú magistrálu na území Slovenska – Cestu hrdinov SNP. Trasa má približne 780 km. Je to ako ísť z Banskej Bystrice do Plzne, len s tým rozdielom, že na Cest hrdinov SNP je celkové prevýšenie 30 000 metrov.

Tie čísla vzbudzujú rešpekt. Nechceli sme preto nič podceniť a všetko sme si dômyselne naplánovali. Príprava je v plnom prúde a jednou z jej hlavných fáz bolo zdolať Veľkofatranskú magistrálu. Ide o moju prvú dvojdňovú turistiku s prespávaním v stane, kde som razom pochopila, že toto veru nebude med lízať. Trasu so začiatkom v obci Ľubochňa a s koncom v obci Turecká s celkovou dĺžkou 46 km sa nám podarilo zvládnuť za dva dni.

Batohy sme naplnili tak, že praskali vo švíkoch. Vážili približne štrnásť kíl. Nevieme, ktoré veci sú nevyhnutné, a tak radšej berieme všetko.

Čo všetko je súčasťou našej výbavy, sa môžeš dočítať v nasledujúcom článku .....Pripravujeme.....

Plní entuziazmu sme ráno o siedmej nasadli na vlak a o dve hodiny vystúpili v obci Ľubochňa. Začíname. Rýchlo dopĺňame sily na kávičke a predstavujem si to, čo nás najbližšie dni čaká. Náš dnešný cieľ je vrch Malý Lysec vzdialený približne 21 km.

Po prejdení Ľubochnianskej doliny nás privítalo prudké stúpanie na vrch hrebeňa Veľkej Fatry. Očakávali sme nádherné výhľady, ale na naše prekvapenie sa nič nekonalo. Prvá polovica trasy vedie cez hustý les, ktorý ledva prepustil pár lúčov svetla. Naša najpoužívanejšia veta bola: „Je to tu ako v džungli!“ pretože celý čas sme sa brodili húštinou cez popadané stromy, blato a šmykľavý terén. Na niektorých úsekoch bola cesta veľmi zle značená a ťažko priechodná.

Prvým vyhliadkovým bodom na našej trase bol vrch Kľak. Cez hustú trávu sme totižto nevideli, kam stúpame. Urobili sme dva kroky hore, ale tri dolu. Pri stúpaní na vrchol sme si poriadne pohundrali. A keď poviem, že aj Dan, tak to už naozaj muselo byť veľmi zlé. Keď sa nám podarilo dostať na vrchol Kľaku, žiaden výhľad na okolitú krajinu sa neodohral. Na zem sadla taká hustá hmla, že sme nevideli ani na meter pred seba.

Náročné to bolo nielen po fyzickej stránke, ale najmä po psychickej. Veľkou chybou bolo, že za celý deň sme si nespravili jedinú dlhšiu prestávku. Sily nám rapídne ubúdali a nechuť pokračovať v chôdzi stúpala.

Cieľom dňa bol už spomínaný Malý Lysec, ktorý sa nám, žiaľ, nepodarilo splniť. Po 18 km dnešnú turistiku ukončujeme. Vyčerpaní a hladní sme zakempovali na vrchu Jarabiná. Stan sme si rozložili na okraji lesa medzi čučoriedkovými kríkmi. Dnes už nespravím ani krok navyše. Dokelu, voda! Treba doplniť zásoby. Šťastie v nešťastí bolo, že zdroj pitnej vody, ktorý nám poslúžil aj ako provizórna sprcha, sa nachádzal len 350 m od nás. Nenastalo žiadne prekvapenie, že sme sa k nemu museli brodiť hustými kriakmi a vysokou trávou. Nabudúce už budeme vedieť, že je potrebné pribaliť si mačetu či rovno motorovú pílu.

Hostina v podobe wifonky a kávičky bola priam kráľovská. Nasýtení a „voňaví“ sa ukladáme spať niečo po deviatej hodine. Len čo sme zatvorili stan, začuli sme pravidelné šuchotanie kríkov len pár metro od našich hláv. Vietor to nemohol byť, pretože po chvíli sa k šuchotaniu pridalo aj tlmené dupanie. Krv nám stuhla v žilách. Naozaj som na 30 sekúnd prestala dýchať. Čo teraz? Máme začať robiť hluk? Byť ticho? Kričať o pomoc?

Ostali sme ticho. Dan mal šialený nápad, že sa ide pozrieť von a zistiť, kto prišiel na návštevu, ale v momente som ho zahriakla, že ho nikam nepustím. Dedukujeme, že nám prišli robiť spoločnosť srny, ktoré okupovali náš stan až do samého rána. Podarilo sa nám zaspať niečo po tretej hodine.

Budíček sme mali natiahnutý na piatu ráno. Tajne sme dúfali, že stihneme východ slnka. Po nočnom dobrodružstve sme však neboli schopní vstať skôr ako o siedmej. Čo je na naše pomery aj tak slušný výkon.

Opatrne vyliezame zo stanu a Dan kontroluje okolie. Čisté. Pomaly ho nasledujem a teším sa na ranné lúče, ktoré symbolizujú začiatok úspešného dňa. Na moje sklamanie jediná vec, ktorá nám „spríjemňuje“ ráno, je hustá mliečna hmla, ktorá dodala tomuto miestu hororový nádych.

Bez raňajok sa vydávame opäť na cestu. Brodenie džungľou sa nekončí. Nasledovala strmá cesta dolu, na ktorej sa nám párkrát podarilo zísť z chodníka. Našťastie má Dan výborné orientačné zmysly a cestu sa mu vždy podarilo nájsť. Ja by som bola dávno stratená. Asi by som doteraz sedela na voľajakom pníku a čakala na záchranu.

Okolo 10:00 sme dorazili na náš včerajší plánovaný cieľ – Malý Lysec. Hmla sa nadobro vyparila a my si konečne vychutnávame výhľad na okolitú prírodu. Vyťahujeme varič a pripravujeme si raňajky à la „čo batoh dá.“ Ovsená kaša s rozpučeným banánom a ryžovými čokochlebíčkami – to bola dobrota.

Práve tu nastal zlomový okamih a nevyhnutné rozhodovanie. Pokračujeme ďalej po Veľkofatranskej magistrále, na ktorej nás čaká ešte 20 km, alebo to tu zabalíme a v najbližšej dedine (Belá-Dulice cca 11 km) nasadáme na autobus a fičíme domov. Bola to ťažká dilema, ale zhodnotili sme, že predošlú časť trasy si tak skoro zopakovať nemienime, takže sme sa zaťali, že dnes to dotiahneme do konca, aj keby padali traktory.

Pri rázcestníku sme ešte na malý moment zaváhali, či predsa ten autobus nebude lepšou voľbou. Po pár minútach kráčania sme už vedeli, že sme spravili dobré rozhodnutie. Terén sa zmenil o 180° a z húštiny sa stala nádherná prechádzka lesnou alejou. Stretli sme aj pár ďalších dobrodruhov, s ktorými sme sa podelili o náš včerajší zážitok.

Obednú prestávku si robíme na Chate pod Borišovom, kde sa to hemžilo veselými turistami. Pôvodne sme mali v pláne navariť si cestoviny s tuniakom, ale vôňa kapustnice nás veľmi rýchlo presvedčila. Spolu s pollitrovou kofolou sme ich zhltli na jeden šup.

Pre menší časový sklz sme sa rozhodli výstup na Ploskú vynechať a pokračovali sme priamo na Ostredok – najvyšší vrchol Veľkej Fatry. Po jeho zdolaní sme šmarili ruksaky na zem a úplne vyšťavení sme ležali dolu pupkom a nečerpávali sily.

Predposlednou zastávkou na našej ceste bola Krížna, cez ktorú prechádza aj Cesta hrdinov SNP. Nohy už máme úplne ubolené. Každý si šúcha svoje otlaky a zbiera posledné kúsky síl na strmý 5 km dlhý zostup, ktorý nás delí od vytúženého cieľa. Čo je pre nás najlepším dopingom? No predsa kávička. Vyťahujeme varič a po pár minútach si ju vychutnávame s výhľadom na našu milovanú Banskú Bystricu.

Pred odchodom z Krížnej sa ešte poslednýkrát obzrieme za chrbát. Hľadáme vrcholky kopcov, po ktorých sme kráčali, a pomenúvame ich. Na mnohé z nich ani nedovidíme. Teraz sa zdajú také maličké, avšak dali nám poriadne zabrať. Nech nadávame po ceste akokoľvek, na vrchole vždy pochopíme, že tvrdá drina stojí za to.

Pomaly kráčame dolu a naše kolená dostávajú poriadne zabrať. Najradšej by sme sa tým kopcom už len skotúľali priamo do auta. Na poslednej rovinke sme sa cítili ako Usain Bolt, keď prebieha cieľovou čiarou. Zvládli sme to! Zdolali sme Veľkofatranskú magistrálu. Za dva dni sme prešli 46 km na nastúpali 2 500 výškových metrov. Sme na seba hrdí.