Po pracovnom lete v Colorade, sme sa nevedeli dočkať zahájenia tej zábavnejšej, cestovateľskej časti programu Work&Travel. Posledné dni sme už o ničom inom nehovorili. Nič sme nenechali na náhodu a detailne sme si naplánovali pomerne dlhý a časovo náročný roadtrip po západe USA, veď ako sa hovorí, dobrý plán je polovica úspechu. Samozrejme už v druhý deň sme od neho upustili a takmer všetko plánovali za jazdy, veď spontánne nápady sú tie najlepšie, či?

Pre lepšiu predstavivosť opíšeme náš výlet v číslach. Na ceste sme strávili 17 dní, v aute sme spali 8 nocí, najazdili sme autom 5 100 km, nachodili sme 160 km, navštívili sme 4 štáty (Kalifornia, Utah, Nevada, Arizona), zastavili sa v 8 národných parkoch, dohromady sme vypili 16 litrov kávy, teplotné výkyvy sa pohybovali od -1°C do +45°C, zažili sme 8 dychvyrážajúcich východov slnka a získali sme nekonečne veľa krásnych zážitkov.

Čísla neklamú, veru bolo to poriadne dobrodružstvo!

Ráno, v nekresťansky skorú hodinu, sme skupinovo vyrážali na denverské letisko z rezortu, v ktorom sme cez leto pracovali. Pod oknom na nás čakalo auto, ktoré nám miesto príjemnej jazdy, zabezpečilo trojhodinové bubnovanie v ušiach. Zadné okno sa totižto nedalo zavrieť. Provizórne sme ho zakamuflovali posteľnou plachtou, ktorá pod náporom vetru ustavične plieskala. Na diaľnici sme vyzerali ako praví piráti. Do toho na nás fúkala pokazená klíma s príjemnými 37°C, prelínajúc sa s marihuanovou arómou. O prvý zážitok z výletu sme mali postarané a to sme ešte ani roadtrip nezahájili.

Oficiálnu časť výletu sme odštartovali v San José. Požičali sme si auto a cez Sillicon Valley sa presunuli do San Francisca. Privítalo nás typické sanfranciscské počasie. Počas jazdy jasná slnečná obloha a v okamihu po príjazde do centra hustá hmla zahalila všetko navôkol. Bolo vidno ledva na pár metrov. Ani výrazná červená farba dominantného Golden Gateu cez ňu neprenikla. Na záver dňa sme sa zastavili pri mozaikovitých schodoch Tiled Steps, na ktorých bol z malých úlomkov vyobrazený mesačný svit.

Na druhý deň sme už mali väčšie šťastie. V San Francicsu je priemerne 70 slnečných dní ročne a toto bol jeden z nich. Kúpili sme si raňajkové muffiny a vychutnali si ich na pláži Baker Beach. Vlastne sme si ich ani nevychutnali, skôr by sa dalo povedať, že sme ich rýchlo zhltli, pretože sa nad nami začali združovať nenažrané čajky, čakajúce na vhodnú príležitosť zaútočiť a získať svoju korisť.

Ďalšou zastávkou bola kľukatá strmá ulička Lombardi Street, ktorá potrápi nejedného skúseného vodiča. Sanfranciscské ulice sú veľmi strmé a dlhé, pre väčšinu dopravných prostriedkov takmer nezdolateľné. To však neplatí pre električku Cable Car, ktorej pravidlá počas jazdy dovoľujú cestujúcim vytŕčať svoje ruky, nohy ba aj hlavy.

Záver dňa sme strávili v prístave Pier 39. Nachádzali sa tu kolotoče, prímorské reštaurácie, kaviarničky a zaujímavé obchodíky plné suvenírov. Zovšadiaľ hrala živá hudba, ktorú prehlušovalo jedine mľaskanie ľudí pochutnávajúcich si na daroch mora. Najnezvyčajnejšou atrakciou boli leňošiace tulene. Vyhrievali sa na slnku, vydávali pračudesné zvuky a mali všetkých totálne na háku. To je život!

Z veľkomesta sme sa presunuli do Národného parku Yosemite. Vybrali sme si trasu na vyhliadku Glacier Point. Na samý vrchol sa dá pohodlne vyviezť autom, ale my sme si povedali, že nebudeme „bábovky“ a pekne si to odmakáme. Výstup nám trval 2,5 hodiny, bol dosť náročný ale ten famózny výhľad bol dostatočnou odmenou.

Keď už sme schádzali naspäť k autu, znenazdajky počujeme strašné kriky. Vŕtalo nám hlavou, odkiaľ sa asi tak berú. O pár metrov ďalej zbadáme útleho chlapíka. Rozhadzoval rukami a kráčal hore-dolu akoby sa nevedel rozhodnúť, ktorým smerom sa má vydať. Zrazu namieste zmeravel, zahľadel sa do kríkov a my sme jeho pohľad nasledovali. Hneď sme pochopili, čo je vo veci. Medveď! Obrovitánsky, čierny, huňatý medveď. Všetci sme ostali stáť a v napätí čakali čo sa bude diať. Prvý zareagoval štvornohý „kamoš“, ktorý nám na naše počudovanie bez váhania nastrčil svoju zadnicu a zmizol kdesi v lese. Doposiaľ nevieme, kto mal z koho väčší strach.

Začínali sme prechádzkou v Sequoiskom národnom parku. Nie nadarmo dostávajú sekvoje prívlastky ako obrovitánske či gigantické. Podobali sa na mamutie nohy, nie len veľkosťou ale aj chlpatosťou. Pokúšali sme sa objať kmeň najväčšieho stromu, ktorý mal priemer 10m, no chýbalo nám tak 20 párov ďalších rúk.

Nasledoval dlhý presun do Death Valley. Únava stúpala a s ňou sa astronomicky zvyšovali aj litre vypitej kávy. Bola veľká objemom a nie pôžitkom, no na to aby sme dokázali udržať oči otvorené, poslúžila vynikajúco.

Death Valley je známe ako jedno z najteplejších miest v severnej Amerike, široko ďaleko samá púšť a step. V celom národnom parku sa nachádzal len hotelík s maličkým obchodíkom (vlastne ešte jeden obrovský rezort pripomínajúci oázu, ale to je nepodstatné). Izbu v hoteli sme si rezervovať nestihli, čo nám zabezpečilo unikátny zážitok. Spali sme v aute, na mieste, kde ručička teplomeru o jedenástej v noci ukazovala 40°C. Išli sme sa rozpustiť ako také čokoládové figúrky. Nebyť žiarivej hviezdnej oblohy, dalo by sa povedať, že to bolo dosť naprd.

Podarilo sa nám zhotoviť pár záberov nádhernej nočnej oblohy. Keď hovoríme pár, myslíme presne štyri. Liv mala totiž strašnú paranoju z kojotov a iných nočných živočíchov, ktorí nám (našťastie) nevenovali žiadnu pozornosť.

Zavčasu ráno sme sa vydali hlbšie do údolia. Naplánované body sme chceli stihnúť obzrieť skôr než udrie poludnie, kedy už teplota dosahovala „príjemných“ 45°C. Spotení sme boli, len čo sme vystúpili z auta. Vznášajúci sa sivastý opar na teplote len pridával.

Učarovalo nám Badwater Basin nachádzajúce sa 85m pod morskou hladinou. Ide o obrovské vysušené jazero, po ktorom ostali rozsiahle soľné ostrovčeky. Vydali sme sa do jeho stredu, vzdialeného zhruba 1km od parkoviska. Trvalo nám to večnosť, slimačím tempom sme prešľapovali z nohy na nohu. Ozývalo sa len praskanie drobných soľných kryštálikov. V ústach sme mali úplne vysušené, aj slinné žľazy pozastavili svoju produkciu. Sily nám rapídne ubúdali.

Keď sme konečne dorazili do stredu vysušeného jazera, nevedno odkiaľ sa v nás vzalo toľko energie, že sme začali vymýšľať všelijaké fotokreácie. Vyskakovali sme a tancovali. Bola to však len krátkodobá ilúzia. Po 3 minútach nám energia klesla tak rýchlo ako výdrž baterky na iPhone a vzájomnou pomocou sme sa ledva doplazili naspäť do auta, kde sme hltavo vypili všetky zásoby vody.

Kontrast medzi Las Vegas a širokým okolím nám bil do očí. Vysvietené preplnené hlučné mesto vybudované uprostred púšte. Vzduchom sa niesla trpká vôňa hazardu a kubánskych cigár. Ľudia skúšali svoje šťastie a peniaze sa len točili a točili ako koliesko na rulete. Pristavili sme sa pri jednom pokrovom stole. Chlapík vedľa nás vyťahoval z vrecka tučnú rolku bankoviek, blafoval až do samého konca, nedal na sebe nič poznať. Šťastena mu opäť nepriala a peniaze boli v okamihu nenávratne preč. Ticho sme zastonali, pri pomyslení na všetky tie letenky, ktoré by sme si za tú sumu mohli kúpiť...

Prechádzka po najznámejšej ulici Las Vegas Strip pripomínala menšiu cestu okolo sveta. Nadštandardné hotely boli ladené do rôznych tematík, z jedného sa na nás usmievala socha Slobody, z iného už z diaľky mával gondolier z benátskeho kanálu. Nás najviac zaujal hotel Bellagio, ktorý sa pýši fontánovou show v sprievode hudby. Každú hodinu sa tu priženú húfy turistov a s nadšením tlieskajú a výskajú.

Vychýrená uvítacia tabuľa „Welcome to Las Vegas“ nás nemilo prekvapila nekonečným radom čakateľov na vytúžený záber. Kvôli neznesiteľnému teplu sa nám tam trčať nechcelo a tak sme sa cvakli iba z ľavej strany a fičali sme na veľkú porciu zmrzliny.

Naša fotka spred kaplnky s vyrobeným prsteňom vyvolala (najmä doma) nejednu prekvapenú reakciu. Svadba sa však nekonala, naše ÁNO by sme si predsa nepovedali pred nagélovaným Elvisom Presleym.

Nasledujúce ráno sme sa prebúdzali vo Valley of Fire – Ohnivom údolí. Pri rannom slnku sa celé údolie premenilo na ohnivú krásu, z ktorej sme onemeli od úžasu. Až do tohto momentu sme ani len netušili, koľko odtieňov červenej v prírode existuje.

Ďalšou zastávkou bol Národný park Zion, z ktorého máme tie najkrajšie spomienky. Zvolili sme si výstup na Angles Landing. V druhej polovici trasy nám adrenalín v žilách poriadne stúpol. Chodník sa zúžil natoľko, že ak sme sa chceli vyhnúť oproti idúcim turistom, jednou nohou sme viseli zo strmého 130m vysokého zrázu. Jedinou oporou nám bola vykývaná reťaz a pevná vôľa. Na vrchole sa nám naskytol pohľad na celé údolie, osvietené poslednými slnečnými lúčmi. Razom sme zabudli na strach z výšky a začali si vychutnávať pohľad na nádhernú krajinu, akoby nemal nikdy skončiť. Spoločnosť nám robili neustále hladní čipmankovia a partička skvelých Slovákov. Paradoxne, sme ich tu stretli viac ako v slovenských Tatrách.

V Zione sa nám páčilo tak veľmi, že sme sa tam rozhodli ostať ešte jeden deň navyše. Zvolili sme menej náročnú túru Watchman Trail a dali si obed na málo frekventovanej turistickej vyhliadke.

Plán cesty bol nabitý a kvôli vykonaným zmenám sme sa ocitli v menšej časovej tiesni. Aby sme stihli všetky zvyšné naplánované body, museli sme sa rýchlo presunúť do Bryce Canyonu.

Našli sme tiché miesto na kempovanie a vďaka nízkemu svetelnému smogu nám noc ponúkla nádherné pohľady na našu galaxiu – Mliečnu dráhu. V noci teplota klesla na -1°C, nepríjemná zima zachádzala hlboko pod kožu. Útočisko sme našli v spacákoch, z ktorých nám ostali trčať iba nosy.

Prvé slnečné lúče, dopadajúce na tzv. Hoodoos (nepravidelné kamenné stĺpy), vdýchli celému kaňonu život.

Neodmysliteľnou zastávkou na našej ceste bol meander rieky Colorado, pripomínajúci podkovu – Horseshoe Bend. Žasli sme nad širokou škálou farieb, ktorými oplýval. Prelínanie odtieňov modrej, zelenej, žltej, zvýrazňovala tmavo oranžová kulisa mohutných skál. Bol to veľkolepý obraz, jediný svojho druhu a my sme razom pochopili, prečo je tu také množstvo turistov ako v zaplnených uliciach Manhattenu.

Zavŕšenie dňa nám ponúklo ďalší jedinečný zážitok v krajine Indiánov – Mounument Valley, známej aj z filmu Forest Gump. Z každej strany nás v diaľke obklopovali mohutné červené skalné útvary, ktoré svojím tvarom výrazne vytŕčali z krajinného rázu, akoby sem ani nepatrili. Sedeli sme uprostred cesty, smiali sa, užívali si scenériu a občas sa uhýbali oproti idúcemu autu.

Taaak a sme v polovici nášho roadtripu, pokračovanie nájdeš v článku Roadtrip USA: z Monument Valley do San Diega - 2. časť