Cestovateľský sen sa stal skutočnosťou a my sme si mohli odfajknúť dlho vytúženú vec na našom bucketliste – Grand Canyon.

Z internetu sme mali napozeraných veľa fotiek a videí tohto miesta, ale ani zďaleka nezobrazovali tú mohutnosť a nádheru, ktorými v skutočnosti oplývalo. Kaskádovitá priepasť rozprestierajúca sa všade, kam len oko dovidelo. Zemité farby medzi sebou ladili tón v tóne, akoby ich kombinoval samotný Leonardo da Vinci, každý pohľad bol pastvou pre oči.

Stáli sme na vrchu kaňonu, márne dúfajúc, že ten veľkolepý výhľad budeme v tichosti zdieľať len s pár ďalšími jedincami. Hemžilo sa to turistami ako v marakéšskych uličkách počas sezónneho výpredaja a bol to neskutočný boj dostať sa z jedného miesta na druhé. Na žiadané vyhliadky sa tvorili 20-minútové rady. Každý nervózne prešľapoval a hundral, keď ste si dovolili spraviť o jednu fotku viac, ako bolo povolené.

Keď sa už zdalo, že sme našli náš secret spot, do piatich minút tam bola nasáčkovaná skupina Číňančekov a jasne nám dávali najavo, že sú v značnej prevahe a nemienia sa z tadeto pohnúť skôr, pokým nebudú mať spravených aspoň tisíc selfíčok.

Nechceli sme byť len mainstreamoví turisti, a tak sme sa zavčasu ráno vydali okúsiť pravú tvár tohto Velikána. Vybrali sme si menší trek „South Kaibab Trail“ a vydali sa objavovať zákutia kaňonu. Nazvali sme to inverznou turistikou, keďže sme na začiatku zostupovali smerom nadol, čo išlo celkom rýchlo a ľahko. Tá náročnejšia časť nastala potom, keď sme sa otočili a celý úsek sme museli krvopotne vystúpať naspäť.

Prvým míľnikom bol „Ooh Aah Point“ (treba to vysloviť veľmi pomaly a precítene). Ako názov naznačuje, toto sú citoslovcia, ktoré človek neustále vydával pri pohľade na toľkú nádheru.

Boli sme hrdinovia, veselo sme si vykračovali, však už sme nejaké tie kopce zdolali. Naše hrdinstvo skončilo v polovici plánovanej cesty pri stretnutí s miestnym rangerom, ktorý nás vysmial na plnej čiare. Hovoril: „Vy nie ste odtiaľto, však? Tie 3 litre vody, čo máte v batohu (v skutočnosti sme mali iba dva) vám vydržia tak na pol míle, o chvíľu udrie poludnie a kaňon sa premení na horúce peklo. Dobre vám radím, rozmyslite si to.“ Rozmysleli sme si to. Napriek tomu, že sa nám nepodarilo zliezť až ku rieke Colorado, odchádzali sme spokojní, pretože sme si našli miesto, kde kaňon patril iba nám a patrične sme si ho užili.

Hodný úsek našej cesty sme brázdili po legendárnej CustomPage 66. Začali sme v mestečku Williams kúsok od Grand Canyonu a prešli až na samý koniec v Santa Monice. Miestami sme si pripadali ako vo westernovke, rovná cesta a široko ďaleko len chumáče vysušenej trávy. Ale nie, až také vyprahnuté to nebolo, možno len máme napozeraných príliš veľa amerických filmov.

Pravidelne sme nachádzali reštaurácie v tradičnom americkom štýle. Bielo-čierne kachličkové podlahy, nepohodlné stoličky a dlhý bar, pri ktorom vždy sedel chlapík s pivom v ruke. Hudba zo 70. rokov bola neodmysliteľnou súčasťou. Čašníčky, s úsmevom vhodným do reklamy na Collgate pastu, neúnavne pobehovali a dolievali zákazníkom prepraženú kávu. Menu ponúkalo tie najchutnejšie americké delikatesy, ako sú hranolčeky, hot-dogy, hamburgery a pollitrové milkshakey s dvojitou porciou šľahačky. To, že na konci cesty vyzeráte ako michelinský panáčik, je druhá vec. Adios bikini!

Rýchlu zastávku sme spravili aj v Národnej rezervácii Mojave, ktorá je známa predovšetkým poľami s nezvyčajnými kaktusmi – Joshua Trees. Bola to akási zmiešanina stromu a ostnatej palmy rôznej veľkosti a výšky. V celom parku sme boli iba my a jeden motorkár, ktorý vyzeral ako po dobrej opici, a tiež bol prekvapený,že sme svedkami jeho trápenia.

Po dlhšej odmlke sa dostávame naspäť do „civilizácie“. Predposlednou časťou nášho roadtripu je mesto anjelov – Los Angeles.

Nebude žiadnym prekvapením, že prvou zastávkou, kam sme si to namierili, bol Hollywood Sign. To by sme neboli my, keby sme si nevybrali tú najzložitejšiu, najdlhšiu a najneupravenejšiu cestu, aká sa len dala. S naším „šťastím“ sme vygooglili, že najvhodnejšie miesto, kde môžeme zaparkovať auto, je vzdialené 5 km od nápisu. Pomysleli sme si: „Najskôr práca, potom odmena v podobe znamenitého výhľadu. Nemáme na výber, musíme si to poctivo odmakať.“ Joj, keby sme len tušili, ako veľmi sme sa mýlili.

Kráčali sme po prašnej a strmej ceste na vrchol kopca. Doposiaľ nám je záhadou, čo viedlo Liv obuť si najnovšie bielučičké tenisky Converse, ale v polovici cesty svoje rozhodnutie trpko oľutovala, biele tenisky už nikdy neboli bielymi.

Vonku bolo nepríjemne dusno a navôkol nebolo jediného stromu, ktorý by nám poskytol ochranu pred pálivým slnkom. Po takmer dvoch hodinách sme sa konečne dotrepali na vrchol kopca nad Hollywood sign. Spokojní sme sa kochali výhľadom na celé mesto, bol naozaj zaslúžený.

Zrazu sa nám pohľad zabodol na parkovisko nachádzajúce sa priamo pod nami. Autá celkom frekventovane prichádzali a odchádzali a vyfintení ľudia z nich vyskakovali a fotili sa s nápisom bez vynaloženia jediného úsilia. Úsmev nám zmeravel v trpkom úškľabku, neverili sme vlastným očiam. Ako sa sem mohli dokelu dostať, keď spoľahlivý Google nám radil ten zapadákov? O malú chvíľu schádzame k tej skupine ľudí oplývajúcej sviežim výzorom. My dopotení, unavení, vediac, že nás čaká ďalších 5 km naspäť k autu, sme najskôr nevedeli, či sa máme smiať alebo plakať nad touto absurdnou situáciou. Zvolili sme smiech, však takúto túričk k Hollywood sign nezažije len tak hocikto.

Napriek tomu, že sme sa osobne so žiadnu hollywoodskou hviezdou nestretli, na Walk of Fame sme ich vyobzerali takmer všetky. Všetci turisti vrátane nás poctivo hladkali každý kúsok chodníku a zhotovovali pamätné fotky s hviezdami našich filmových/speváckych idolov.

Na ulici panoval ruch. Každý sa snažil presadiť svoj talent najlepšie, ako vedel. Pouliční maliari, taneční, speváci aj predajcovia, každý sa venoval svojmu biznisu.

Zaujala nás skupinka umelcov veľmi podobná tej na Karlovom moste, kde maľujú portréty alebo karikatúry. Títo však zvečňovali tváre ľudí modelovaním z hliny.

Nápad netradičného darčeka sa veľmi zapáčil Liv, tak sa rozhodla jeden si zadovážiť. Napriek všetkej snahe pána umelca, k podobnosti medzi výtvorom a Liv nedošlo. Črty tváre, nos aj oči boli na míle vzdialené od reality (pozri foto). Možno to bol pokus o karikatúru, ktovie?

Liv bola spočiatku nadšená svojím originálom. Celej rodine poposielala fotky svojej vymodelovanej hlavy uloženej v krabici na zadnom sedadle auta. Reakcie nenechali na seba dlho čakať. „To čo ste našli za hlavu?“ reagovala mama. „Dúfam, že to nie je darček pre mňa, veď sa budem báť,“ bola reakcia ocina. Táto umelecká tvorba sa s pochopením a pozitívnou odozvou nestretla.

Na chvíľu sme sa vrátili do detských čias v Universal Studios. Štúdiá ponúkali neskutočný zážitok v podobe 5D kín, animácií, atrakcií, pozoruhodne detailných rekvizít, ktoré návštevníkov vtiahnu do deja obľúbených filmov a rozprávok.

Naháňali nás dinosaury z Jurského parku, bojovali sme s Transformermi, Harry Potter nás previedol celým Rokfortom, triediaci klobúk nám priradil fakultu (samozrejme Chrabromil), lietali sme na metle aj na hipogryfovi. Ochutnali sme ďatelinové pivo v Rockville, nastúpili na rokfortský expres. So Simpsonovcami sme ochutnali povestné ružové donuty a zabávali sa na show Itchyho & Scratchyho. Blúdili sme po Imhotepovej hrobke (Múmia 2), obklopení stovkami mäožravých skarabeov.

Tento deň sme si ohromne užili a zabávali sa.

Výrazných kontrastov sme našli v LA neúrekom. Napríklad, prepychová luxusná štvrť Beverly Hills prekypovala pozoruhodnými vilami. To, že ich hodnota sa pohybuje v miliónoch dolárov, nemusíme ani zdôrazňovať. Pred každou stáli zo dve luxusné autíčka a ani si nechceme predstaviť, čo bolo ukryté zraku verejnosti v garážach. Tráva bola zarovnaná s milimetrovou presnosťou a zavlažovacie systémy v pravidelných cykloch jemne rozprskávali vodu aj na palmy.

Hneď vedľa sa nachádzala nákupná ulička Rodeo Drive so svetoznámymi módnymi značkami. Na jednu kabelku od Louisa Vuittona by sme nemali, ani keby sme obaja predali po jednej obličke.

Na druhej strane v silnom kontraste stojí celý LA Downton. Bordel, špina, smrad. Porozhadzované smeti, porozbíjané fľaše, bezdomovci okupujúci lavičky, stany rozložené uprostred ulice a zo všadiaľ sa na nás valil gandžový smrad.

Človek by ani neveril, že tieto dve miesta môžu byť súčasťou jedného mesta.

Bolo niečo po polnoci a my, totálne vyšťavení a prepotení, sme ešte zúfalo blúdili na diaľnici niekde medzi LA a San Diegom s jediným cieľom – nájsť miesto na prenocovanie. Všetko bolo pozatvárané alebo maximálne predražené. V jednom kempe od nás chceli šialených 95 dolárov za parkovanie auta. Začali sme podliehať beznádeji. Dokelu, my dnes oka nezažmúrime.

O hodinu alebo dve (človek, v tom zúfalstve čas vôbec nesledoval) sa pred nami zjaví vysvietené prícestné odpočívadlo. „ Áno! Sme zachránení,“ pomysleli sme si. Našou spásou bolo parkovisko preplnené mexickými kamionistami a podobnými zúfalcami, ako sme boli my.

Ukladali sme sa spať a mysľou nám blúdili tie najstrašnejšie scenáre, ktoré by sa tej noci mohli prihodiť. Čo keď sa nám niekto začne dobíjať do auta, zoberie nám všetky veci a nás prepašujú v jednom z tých kamiónov do Mexika a my zvyšok života strávime lúpaním fazule...

Popravde, vyspali sme sa ako bábätká pekne do ružovučka a týmto sa ospravedlňujeme všetkým tým mexickým kamionistom za krivý úsudok.

Ráno sme dorazili do San Diega. Nemali sme dopredu pripravený plán, a tak sme sa riadili tým, čo nám poradil strýčko Google. Navigoval nás do nádhernej farebnej časti Spanish Village Art Center, preplnenej maličkými dielničkami zasvätenými umeleckej tvorbe. Hneď vedľa bol obrovský areál s botanickou záhradou.

Po tomto umeleckom zážitku naše kroky smerovali na pláž. Konečne si ideme užiť more a nič nerobenie. Na Ocean Beach panovala idylická atmosféra. Slnko príjemne hrialo, všade sa ozýval nádherný šum mora, pláž bola čistá a takmer nikto na nej nebol. Pôvodne sme chceli napísať, že  zvyšok dňa sme strávili surfovaním, chillovaním a povaľovaním sa na pláži. Pravda je však taká, že po desiatich minútach sme od vyčerpania zaspali (tie dva týždne na cestách si vyžiadali svoju daň). Ani sme sa nestihli natrieť opaľovacím krémom, a tak sa naše telá po dvojhodinovom spánku na priamom slnku premenili na paradajkový pretlak.

K surfovaniu sme sa vôbec nedostali. Voda bola taká ľadová, že sme si v nej omočili ledva prsty na nohách. Do San Diega sme si skrátka prišli pospať na pláž. No nestálo to za to?

Priestor pre tvoje otázky